Cesta

Tak niečo k ceste. O polnoci som vyrážala v Bratislavy, samozrejme aby som mala nejakú časovú rezervu. No lenže moja rezerva skončila na dvoch hodinách, čo sa zdá byť dosť veľa, lenže po chvíli čakania na Termináli 1 som zistila, že by som mala byť vlastne na dvojke. Hovorím si, no problem. Lenže to som netušila ešte že Terminál 2 je vzdialený asi ako Senec od Bratislavy. Lucky me, again. Nakoniec v pohode, načas som dorazila, dokonca som zázrakom bola prvá, ktorá dostala boarding-pass:D Potom asi hodinové sedenie v letiskovej hale, samozrejme úplne vytretá o piatej ráno. Potom ale zrazu že okey, idem na gate, ostáva mi asi 10 minút. A úplne tršššš! Slzy všade nezastaviteľné. No…áno.
Potom ale prišlo na smiech keď Andrejovi ten officer pri prehľadávaní išiel detektorom kovov do rozkroku.

Let z Budepešti do Amsterdamu bol úplne zlý! Som totiž chorá a moje uši to zvládali fakt katastrofálne. Keď sme pristávali mi bolo až doplaču od bolesti. Zase, lucky me. V amsterdami sme si dali celkom tour de airport, letisko je fakt obrovské. Nestratili sme sa ani nič, ale je to mega veľké proste. Potom hodinu čakanie na boarding ďaľší, na letisku samozrejme preťažená wifi. Pri prechádzaní do “americkej časti” sme mali tiež celkom kix, s Andrejom sme išli spolu na take interview ktoré absolvuje každý. My sme šli ale spolu lebo sme povedali že aj spolu cestujeme. No teta sa spýtala ako dlho sa poznáme a či sme kamaráti. Ja som jej chcela situáciu objasniť a začala som s tým že chodíme na rovnakú školu a ideme na štupendium do Minnesoty no ale ona ma zrušila hneď po prvej vete :”That’s not what I asked! How long do you know each other?”. No ani som nepremýšľala, proste som tresla že tri roky. Tieto americké ceremónie ohľadom toho koho si pustia do krajiny sa mi už fakt zdajú trápne. Jasné že aj v lietadle nám dali na vypĺňanie nejaké papiere, no polovicu vyplniť neviem, takže bude zase sranda keď budem prechádzať cez imigračnú kontrolu.

V lietadle smerom do Minneapolisu už bolo fajn celkom, polovicu som prespala, samozrejme veľmi kultivovane s otvorenými ústami opretá o okno. Chlapík vedľa mňa mal zážitok. Čo ma ale dosť potešilo bolo jedlo. Mala som zapísanú stravu ako Strict Vegetarian, z čoho sa vykľula vegánska strava, čo je asi najlepšia vec aká sa mi mohla stať .) Len ma troche deptalo že chlap vedľa mňa váži asi 90kg a je vysoký ako ja a nezjedol NIČ! A ja som celkom dávala bruchu zabrať. Zjedla som všetko úplne čo nám dali (basmati ryžu s bielou fazuľou a dusenou zeleninou, bruschetta, dva ovocné šaláty, jeden zeleninový šalát a baklažánový sendvič) + ešte som zjedla skoro celé balenie holandských wafličiek z Amsterdamského letiska. No…s priberaním v Amerike zjavne začínam už po ceste.
Akurát ideme pristávať, sme asi 20 minút od cieľa. Celkom sa začínam báť toho celého, samozrejme aj tešiť, ale stres mám. Ale v pohode bude!